Vplyv detstva na poruchy stravovania
Pre "normálneho" človeka sa slovo hlad spája s túžbou jesť. Telo mu oznamuje, že potrebuje nové zdroje výživy. Pre ľudí s poruchami stravovania stratilo jedlo biologickú súvislosť a boli mu priradené dodatočné funkcie a významy.
Dieťa má všetky predpoklady vybudovať si harmonický vzťah k signálom hladu a naučiť sa na ne správne reagovať. Ak plače, lebo je hladné a je následne nakŕmené, ak plače, lebo má mokrú plienku a tá je mu vymenená, ak plače, lebo ho niečo rozrušilo a je utíšené pohladením, objatím, vtedy sú všetky potreby, ktoré v rámci svojich možností oznamuje svojmu okoliu, správne interpretované a uspokojené. Dieťa si v takom prípade postupne buduje dôveru vo vzťahu k signálom svojho tela a k svojej schopnosti zabezpečiť primerané uspokojenie svojich potrieb.
Ak sa však používa jedlo ako odpoveď i na ďalšie fyziologické potreby, môže to mať za následok odcudzenie dieťa a jeho tela, narušenie dôvery v jeho schopnosť spoznať hlad a správne uspokojiť. Tieto deformácie môžu v neskoršom veku prispievať k tomu, že človek sa stáva ľahko manipulovateľný a náchylný prispôsobiť sa vonkajším podnetom v súvislosti s uspokojovaním svojich potrieb, a nie signálom svojho tela.
Žiadne detstvo nie je ideálne. Ako dokážete spracovať všetky bolesti, sklamania záleží na tom, v akom veku sa objavili, kto ich zapríčinil a či ste našli útechu a oporu u svojej rodiny. Dieťa bez milujúcej rodiny má dojem, že všetko zlé a nepríjemné, čo sa mu stalo, je jeho chyba. Keď mu rodičia stanovia schému úloh a termíny ich splnenia (matka určuje, kedy dieťa prestane kojiť, čo bude jesť, kedy prestane používať cumlík, kedy začne spať v samostatnej izbe...), stráca cit pre to, čo chce samo – cit pre svoje vlastné potreby, impulzy, časové rámce – a prijme cudzie normy. Prispôsobuje sa ostatným, potláča seba samé a odcudzuje sa svojej prirodzenosti.