Nehaňte svoj zadok...
V jednom zabudnutom priečinku v mojom počítači som našla súbor s názvom postrehy a v ňom tento úsmevný zážitok zo vzdialenej minulosti:
Bol neskorý augustový večer a po dňoch tropických horúčav nastalo dlho očakávané ochladenie. Ako som tak kráčala čiastočne ponorená do svetla lámp verejného osvetlenia a blížila sa k sídlisku, na ktorom býva moja babka, z tmy sa znenazdajky vynorili dve postavy. Za bežných okolností by som im nevenovala žiadnu pozornosť a kráčala ďalej v ústrety teplej posteli. Ale cítila som uprený pohľad, ktorý vyprovokoval sériu mojich myšlienok - či som ich nemala pozdraviť..., čo ak ide o niekoho, kto pozná moju rodinu...
Z myšlienok ma vytrhol mužský hlas: „Prepáčte, ste Starovešťanka?“ Otázka ma prekvapila. Otočila som sa a s úsmevom na tvári som odpovedala, že nie, ale mám tu babku. Po mojich slovách muž s víťazným výrazom na tvári povedal: “Ja som vedel, že tento zadok nie je tunajší“. Rozosmiala som sa. Vyslovené slová nezneli drzo. Skôr milo a úprimne. Z ďalšieho rozhovoru vysvitlo, že ide o manželský pár a manželku moja mama učila. A že bývajú v bytovke oproti tej, v ktorej žije moja babka. Manžel pokračoval v lichotení: „Už včera som si všimol tvoj zadok a hneď som vedel, že nie je tunajší. Si veľmi pekná a sympatická baba...“ Úžasne bolo, že jeho manželka prešla tieto komplimenty s nadhľadom a porozumením múdrej ženy. Obidve sme sa na seba pozreli a naše pohľady hovorili, že muži sú ako deti a netreba im kaziť radosť... Po krátkej konverzácii sme sa rozlúčili.
Potichu som otvorila dvere bytu. Ako som opatrne prechádzala okolo zrkadla, venovala som svojmu zadku skúmavý pohľad. Nikdy ma jeho tvar nijak zvlášť nevzrušoval. Hoci i ja by som prijala, keby bol menší, pevnejší a oblejší... Ale je príjemné, že môj nedokonalý zadok urobil niekomu radosť. Asi naozaj platí otrepaná veta, že záleží, kto sa pozerá, ako sa pozerá a čo chce vidieť...