Ak chcete schudnúť, nemusíte trápiť telo hladom a extrémnym cvičením
Minulý piatok som pri prepínaní kanálov natrafila na film „Sedm hladových“, ktorý je tragikomickým pohľadom na chudnutie dospelých pod lekárskym dozorom za čias socializmu. Mnohé scény vo filme, napríklad scéna, keď sa účastníci pobytu v tzv. odľahčovací deň snažia, každý po svojom, dostať k obsahu kôstky od marhúľ, alebo stoja pred kamenným múrom, ktorý je jedinou prekážkou medzi hladom a jedlom v blízkej reštaurácii, sú na prvý pohľad vtipné a zábavné, ale vo svojej podstate smutné a ukazujú absurdnosť snahy schudnúť hladovaním a extrémnym cvičením.
Pri sledovaní tohto filmu sa vždy nielen pobavím, ale i zaspomínam na moje chudnutie v "odtučňováku". Je to už takmer 30 rokov, ale spomienky na tie časy sú stále neuveriteľne živé. Hoci naše porcie jedla boli trochu väčšie ako u dospelákov vo filme, hlad bol rovnako neznesiteľný. Tiež sa stal naším každodenným spoločníkom, s ktorým sme sa zobúdzali i zaspávali. Rovnako ako protagonisti filmu i my sme mali plné zuby cvičenia s prázdnym žalúdkom, ale oni aspoň nemuseli behať v parku v susedstve hlavnej cesty, pár metrov od zástavky autobusu a neboli atrakciou pre okoloidúcich. Aj my sme po povinnom cvičení často od vyčerpania lapali po dychu, triasli sa nám nohy a podlamovali kolená.
Je zvláštne, že okrem spomienok na odtučňovák a mojich „spolutrpiteľov“, sa mi z hĺbky pamäte vynorila ešte jedna spomienka. Spomienka na hodinu telocviku v tretej triede ZŠ, keď si učiteľka z nejakého rozumom nepochopiteľného dôvodu porovnávala svoj obvod pása s mojím. Vtedy som nechápala, prečo to robí, prečo si potrebuje zvyšovať svoje sebavedomie na úkor malého dieťaťa.
Aj takéto bizardné a na prvý pohľad bezvýznamné situácie a udalosti, môžu mať veľmi negatívne následky na sebadôveru a sebaúctu a stanú sa základom imaginárneho múru, postaveného z negatívnych myšlienok, pocitov, emócií, nepríjemných skúseností, životných prehier, zlyhaní, sklamaní a pod. Práve tieto často veľmi hrubé a vysoké múry sú príčinou nespokojnosti a neustáleho boja s hmotnosťou, telom a jedlom. Príčinou väčšiny neúspešných pokusov schudnúť a nepribrať.
Trvalo mi roky, kým som sa naučila pozerať na moje telo a všetky udalosti v mojom živote pozitívnou optikou, vidieť i v negatívnych veciach niečo pozitívne. Nie je to vždy jednoduché. Jasné, že občas prepadnem beznádeji, sebaľútosti, panike, ale nikdy to netrvá dlho. Vždy sa zhlboka nadýchnem a poviem si: „To stačí. Pokiaľ nejde o život, vždy to môže byť len lepšie“.
Odkedy mi pred rokom zomrel otec a pri návštevách cintorína vidím, ako pribúdajú hroby ľudí len o pár rokov starších ako som ja, vnímam všetky moje problémy pokojnejšie a s väčším nadhľadom, lebo život je príliš krátky a nikdy nevieme, ktorý deň bude ten náš posledný na tomto svete...
Možno je najvyšší čas, aby ste začali postupne rozoberať ten svoj múr:-)